Slovenský intelektuál a disident ocenený ľudskoprávnymi i novinárskymi cenami.

Milan Šimečka sa narodil 6. marca 1930 v Novém Bohumíne. V roku 1949 začal študovať na brnenskej univerzite ruskú a českú literatúru a filozofiu. Po skončení fakulty učil rok češtinu na jedenásťročenke v Koměříži a v roku 1954 prišiel do Bratislavy. Dráhu vysokoškolského učiteľa začal na katedre marxizmu-leninizmu, kde mal za úlohu vysvetľovať študentom medicíny a farmácie základy marxistickej filozofie. V roku 1957 zmenil pôsobisko a začal učiť na Vysokej škole muzických umení.

Nasledujúcich desať rokov bolo asi obdobím jeho najintenzívnejšieho štúdia filozofie, kedy sa znovu a dôkladnejšie zoznamoval s obsahom všetkých filozofických škol a systémov minulosti. Zaoberal sa dejinami filozofie, v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch písal tiež literárne recenzie, kultúrnopolitické a politické eseje. Na prelome päťdesiatych a šesťdesiatych rokov sa začal venovať téme sociálna utópia, ktorej zostal verný až do konca života.

V šesťdesiatych rokoch vyšli dve jeho knižné práce Sociálne utópie a utopisti a Kríza utopizmu. Od jesene 1967 do februára 1968 strávil Šimečka pol roka v Mohuči ako štipendista tamojšieho Ústavu európskych dejín. Po okupácii Československa v roku 1968 bol vylúčený z komunistickej strany a 6. marca 1970 dostal výpoveď z Univerzity Komenského. Od jesene roku 1970 až do svojho zatknutia v máji 1981 pracoval v rôznych robotníckych povolaniach. Od 6. mája 1981 bol ako jeden z mála kritikov posttotalitnej moci trinásť mesiacov vo väzení.

Práce Milana Šimečku zo sedemdesiatych a osemdesiatych rokov vychádzali knižne v exilových vydavateľstvách, v samizdatoch a v prekladoch do cudzích jazykov. Išlo najmä o diela Obnovenie poriadku, Náš súdruh Winston Smith, Kruhová obrana či Koniec nehybnosti. Spolu s Miroslavom Kusým vydali dielo Veľký brat a veľká sestra, Európska skúsenosť s reálnym socializmom.

V novembri 1989 i v nasledujúcich mesiacoch patril ako predstaviteľ Verejnosti proti násiliu v Bratislave medzi hlavných intelektuálnych protagonistov revolúcie. Svoju politickú činnosť bral ako službu rodiacej sa demokracii v Česko - Slovensku. Po novembri 1989 bol desať mesiacov až do svojej smrti poradcom prezidenta ČSFR Václava Havla. Bol držiteľom niekoľkých literárnych cien, v roku 1986 mu bola udelená cena Jana Palacha, v roku 1990, mesiac pred jeho smrťou mu International Press Institute udelil cenu IPI Press Freedom Award za najlepší článok roku. Dňa 28.10.1991 mu bol udelený prezidentom ČSFR Václavom Havlom Rad T.G. Masaryka 1. triedy in memoriam.