Poľský spisovateľ a novinár. Jeho vojnová poézia a príbehy, opisujúce jeho skúsenosti väzňa z Osvienčimu, sú považované za klasiku poľskej literatúry.

Borowski sa narodil v roku 1922 v poľskej komunite v Žitomire na Ukrajine, ktorá bola vtedy súčasťou ZSSR. V roku 1926 jeho otca poslali do gulagu a jeho kníhkupectvo znárodnili. V roku 1930 bola na Sibír deportovaná aj Borowského mama. Tadeusza vychovávala jeho teta.

V roku 1932 celú rodinu repatriovali zo ZSSR do Poľska, keďže otca oslobodili v rámci výmeny väzňov, matku prepustili až v roku 1934. Usadili sa vo Varšave. Vzhľadom na ťažkú finančnú situáciu rodiny Tadeusz aj jeho brat bývajú a študujú u františkánov.

V roku 1940 Borowski ukončil štúdium na gymnáziu v nacistami okupovanom Poľsku. Následne začal študovať na ilegálnej univerzite poľský jazyk a literatúru a popritom pracoval v sklade ako nočný strážnik a skladník. Ako jeden z mála mladých literárnikov vystupuje proti silne pravicovo orientovanej Konfederácii národov, aj v literatúre sa neprikláňal k avantgarde ale k tradičnému písaniu. S priateľmi zakladá skupinu esencialistov, ktorá je viac literárnou, no spája ich i skôr ľavicová politická orientácia. Práve tu prvýkrát predniesol aj svoju tvorbu, no vydáva ju za dielo priateľa, až neskôr (1942) publikuje vo vlastnom náklade debut Gdziekolwiek Ziemia (Kdekoľvek na zemi). V tom období stretol aj svoju životnú lásku, Máriu Rundo a lásku a erotiku možno nájsť aj v jeho tvorbe. Počas tohto obdobia napísal mnoho básní. Jeho básne boli publikované aj v mesačníku Droga, ktorý vznikol ako opozícia voči národne orientovanému časopisu Stuka i Naród, no Borowski už bol vtedy v Osvienčime.

25.februára 1943 zatkli Borowskeho v byte jeho priateľov, odkiaľ deň predtým vzali i jeho snúbenicu Máriu. Dva mesiace strávil vo väznici Pawiak a následne bol prevezený do Osvienčimu. V tom čase bolo pozastavené zabíjanie árijcov a tak Borowski, väzeň číslo 119198, pracoval. Po prekonaní ochorenia ostal pracovať v táborovej nemocnici v pozícii strážnika a sanitára. Písal veľa básní. V roku 1944 sa mu podarilo nadviazať písomný kontakt s Máriou, ich spoločné listy sú základom poviedky Boli sme v Osvienčime, a akýmsi prechodom od poézie k próze.

Koncom roka 1944 sa Borowski dostal do transportu do tábora Dautmergen Natzweiler-Struthof v Stuttgarte a nakoniec do Dachau. Ten oslobodili Američania 1. mája 1945. Borowski vtedy vážil 35 kíl a nevládal stáť na nohách. Miesto na slobode sa ocitol v tábore pre vysídlencov v blízkosti Mníchova kde veľa písal, vzniklo množstvo básní. Nakoniec ho prepustia a on žije v Mníchove, kde sa snaží zorientovať sa v povojnovom svete. Spolu s dvoma svojimi priateľmi napísal knihu Byliśmy w Oświęcimiu (1946), kde sú aj prvé Borowskeho poviedky.

31. mája 1946 sa Borowski, po dlhom váhaní, vrátil do Poľska. Jeho snúbenica, ktorá prežila tábory a na nejaký čas, vážne chorá, skončila vo Švédsku, sa vrátila do Poľska koncom roka, v decembri 1946 sa zosobášili. Borowski sa po vojne obrátil k próze. Bol presvedčený, že to, čo potreboval svojou tvorbou zdeliť už nebolo možné vyjadriť vo veršoch. Jeho séria krátkych príbehov o živote v Osvienčime bola vydaná pod názvom Pożegnanie z Marią (Rozlúčka s Máriou). Hlavné príbehy sú napísané v prvej osobe z pohľadu táborového väzňa. Opisujú morálne znecitlivujúci účinok každodenného teroru, kde jediné, o čo sa väzni pokúšajú, je prežiť. Ľahostajní voči sebe, voči druhým. Privilégiá nežidovských väzňov, ako bol Borowski. Absencia akéhokoľvek hrdinstva. Čoskoro po jej vydaní v Poľsku bola táto zbierka označená ako nihilistická, amorálna a dekadentná. V roku 1947 vydal ešte jednu zbierku, či novelu zloženú z niekoľkých častí, Kamiennyświat (Kamenný svet). Tá sa však nestretla s tak veľkým záujmom ako jeho predošlá kniha.

V oku 1949 Borowski vstúpil do komunistickej Poľskej strany robotníkov. Stal sa aktívnym v politickej aj literárnej nomenklatúre, začal pracovať ako novinár a v podstate prestal písať iné ako publicistické texty. Publikoval mnohé texty a články. V roku 1949 vycestoval služobne do Berlína, kde pracoval až do marca 1950 ako kultúrny poradca poľskej informačnej kancelárie. Vracia sa odtiaľ ako politický aktivista, ktorý dokonca kritizuje svoju vlastnú predošlú tvorbu a nazýva ju kolaboráciou s fašistickým režimom. Veril, že komunizmus je jediná politická sila skutočne schopná zabrániť akémukoľvek ďalšiemu Osvienčimu? Potom však bol jeho blízky priateľ (ten istý priateľ, ktorý bol predtým uväznený gestapom, a v ktorého byte bol zatknutý on aj jeho snúbenica) komunistami uväznený a mučený. Borowski mal svedčiť na súde v jeho prospech, no pojednávania sa nedožil. Začal horúčkovito hľadať chybu v sebe, no postupne prestal tvoriť i písať do novín. Uvedomil si svoj spisovateľský i ľudský kolaps.

1. júla 1951 vo veku 28 rokov spáchal samovraždu: nadýchal sa plynu z plynového sporáka, ktorý doplnil barbiturátmi. Zomrel dva dni na to, v nemocnici. Jeho žena Mária porodila ich dcéru Malgorzatu tri dni pred jeho smrťou.