Poviedky, ktoré pátrajú po ľudskej identite, po skutočnej orientácii spirituálnej i sexuálnej. Velebia slobodu a osamelosť človeka vo vlastnom, melancholickom vesmíre.

Tóibinovými témami sú ľudská identita, írska spoločnosť, život v exile. Tak je to aj v jeho najčerstvejšej knihe Prázdno rodiny. Ide o zbierku deviatich poviedok ovplyvnených autorovými zážitkami a spomienkami z detstva a mladosti prežitej v Írsku, z obdobia stráveného v Barcelone, či z čias pôsobenia v USA. Suverénne napísané príbehy, nežné, ale i kruté, neraz autobiograficky ladené. Hovoria o podvedomých i skrytých túžbach ľudí, ktorí sa často akoby mimochodom ocitli ďaleko od domova, od miesta, kam patrili. Tóibínov štýl je úsporný, no zároveň svojsky poetický. Poviedky z Prázdna rodiny sa líšia témou aj rozsahom, spája ich však málo vypovedaných slov medzi uzavretými a mlčanlivými postavami. Tóibínovi hrdinovia a hrdinky zmeškali svoje životné šance, ich nádeje sa nenaplnili, ich svetu vládne ťaživá sivosť. Spomienky na niekdajšiu lásku im však napriek všetkému dovolia veriť, že raz...

Každá z poviedok vás vtiahne do súkromia niekoho iného. Bez ohľadu na okolnosti a rôznosť sveta, ktoré tu sú, pestré a vôbec nie zamlčiavané, Tóibína zaujíma len tá čierna skrinka v hrudi tých, o ktorých píše.

Tóibín poukázal na širší, priam všeobecný komplex: vytvoril zoznam hlavných tráum vzdelaných, ľavicovo zmýšľajúcich, akčných potomkov "baby boomu" v stredných rokoch. Ženy a muži, ktorí nás vychovali, dali nás do dobrých škôl, nemali predsa nikdy zoslabnúť a umrieť, a náš profesionálny úspech, ani im ani nám, nepomôže  sa s tým vysporiadať.