Rozprávky o láske a večnosti, ktoré sú určené zďaleka nielen deťom. Sú to príbehy boja medzi dobrom a zlom, krásou a škaredosťou, pravdou a klamstvom.

Rozprávky Daniela Pastirčáka zachovávajú základný charakter rozprávok, ktorý spočíva v zápase dobra so zlom, so záverečným víťazstvom dobra. Lenže dobro a zlo v nich nevystupuje v nejakej konkrétnej podobe. Zápas, ktorý sa tu odohráva, je zápasom o dušu človeka, o to, čo je neuchopiteľné. A tak aj rozhodujúca sila, zachraňujúca ľudskú dušu, nedisponuje mocenskými prostriedkami. Tie ju naopak vedú k záhube. Víťazstvo prináša človeku z hľadiska moci bezmocná sila lásky. Jedine ona je schopná previesť človeka cez úskalia sveta zdania, zániku a zmaru, ktorý pôsobí na človeka príťažlivosťou veľkého bohatstva vecí a pôžitkov, do skutočného sveta duchovných hodnôt.

Pastirčákova rozprávka je neobyčajne jemná. Veď ide o dušu človeka, a tá nemá podobu senzuálneho sveta. Pritom však je Pastirčák platonikom s vyvinutým zmyslom pre krásu predmetného sveta, pomocou ktorého stvárňuje ideálny svet. Jeho videnie má vysokú estetickú hodnotu, ktorú stupňuje až do krajnosti. Napokon však svojou artisticky cizelovanou vetou spracúva jemnú, až takmer nezachytiteľnú substanciu ľudskej duše, o ktorú predsa ide a bez víťazstva ktorej by bol rozprávkový boj, ale aj skutočný boj dobra so zlom nedovŕšený.

Milan Hamada

Všetky rozprávky patria do jednej rodiny. Autori a autorky sú ich otcovia a mamy - a aj keď sú z rôznych kútov sveta, hovoria tým istým jazkom, tou istou láskavou rečou, v ktorej je vždy sila života proti sile smrti. Posledné slová sú z rozprávky autora tejto knihy - Daniela Pastirčáka. A presne o tom je aj väčšina jeho rozprávok: o hľadaní čistoty, lásky, užitočnosti ľudí pre ľudí. V jeho príbehoch nevíťazí iba dobro nad zlom, je v nich čosi navyše. Víťzstvo ducha a duchovnosti nad ničotou sveta bez lásky a viery. Sú utkané ako gobelíny z nitiek a vlákien čarovných slov a obrazov, až sa čitateľovi zdá, že niekedy namiesto viet počuje tóny hudby, čím chcem nešikovne povedať, že sa v nich tajomným spôsobom prelínajú takmer všetky druhy umenia. Tak to vždy bolo a bude v dobrých rozprávkach, počnúc tými ľudovými a končiac hoci tými, ktoré napísali H.Ch. Andersen alebo H. Hesse.
Ich sloh a krása sú vždy samozrejme jednoduché, no zároveň bohaté svojou úprimnosťou a pravdivosťou, čo je tá najlepšia cesta, ako na klenbách príbehov postaviť chrámy rozprávok. Aby sa niekomu nezdalo, že preháňam, poviem to trochu inač: naše rozprávky majú v Danielovi Pastirčákovi nového otca. Rodina rozprávok je opäť bohatšia.
Dušan Dušek

Aby sa niekomu nezdalo, že preháňam, poviem to trochu inač: naše rozprávky majú v Danielovi Pastirčákovi nového otca. Rodina rozprávok je opäť bohatšia.

Rozprávky Daniela Pastirčáka zachovávajú základný charakter rozprávok, ktorý spočíva v zápase dobra so zlom, so záverečným víťazstvom dobra. Lenže dobro a zlo v nich nevystupuje v nejakej konkrétnej podobe. Zápas, ktorý sa tu odohráva, je zápasom o dušu človeka, o to, čo je neuchopiteľné.