Eseje inšpirované filmami Krzysztofa Kieślowskeho z cyklu Dekalóg, v ktorých autor hľadá význam a miesto desatora v dnešných dňoch.

Súbor desiatich esejí o desiatich prikázaniach, inšpirovaný cyklom filmov poľského režiséra Krzysztofa Kieślowského. Daniel Pastirčák je teológ, mysliteľ, ilustrátor a publicista, no jeho tvorba nie je určená len ľuďom hľadajúcim náboženské odpovede - vo svojich úvahách oslovuje univerzálne témy, blízke všetkým ľuďom dneška. Tak aj v tejto knihe hľadá miesto desatora v našom bežnom živote v 21. storočí.

Skutočná plnosť prichádza vždy ako dar z dimenzie, ktorá nás presahuje. Také je každé stretnutie v láske, také je každé uchvátenie krásou, každá inšpirácia novým poznaním – prichádza ako moment zázraku, ako dar. Preto často dáme prednosť rozptýleniu v neúnavných aktivitách pred spočinutím v sústredenej samote a tichu. Bojíme sa prestať, nerobiť nič, iba byť, v mlčaní, v nehybnosti bez podnetov otvorení tajomstvu bytia. Bojíme sa prázdnoty, ktorá pred nami vystúpi vo chvíli, keď všetok ten horúčkovitý pohyb ustane.

...

Imperatív Nepokradneš! chráni vlastníka, preventívnym výrokom sa zastáva nedotknuteľnosti jeho vlastníctva. Odkiaľ sa však vzalo vlastníctvo? Ako to, že niekomu patrí zem, les, ropa či zlato? Pozrime sa na otázku vlastníctva, tam, kde je vlastnenie najväčšmi samozrejmé – na prípad vlastnej existencie, tam, kde jednoducho vlastním sám seba. Tu sa vec zdá celkom nesporná. Veď komu by som patril, ak nie sám sebe? A práve tu sa pred nami vynorí temný paradox. Jozef Ratzinger napísal: „Čo je natoľko tvoje ako ty sám, a čo je tak málo tvoje ako ty sám? To najvlastnejšie – čo jediné nám naozaj patrí: vlastné Ja – je súčasne najmenej naším vlastníctvom, lebo práve svoje Ja nemáme od seba ani pre seba. Vo svojom vlastnom bytí si nepatrím, prichádzam k sebe samému, iba keď sa vzďaľujem od seba a keď vo vzťahu nachádzam seba samého vo svojom skutočnom pôvode.“