Intímna spoveď, vnútorná púť po spoločenských traumách a existenciálnej bolesti človeka.

Textúra i atmosféra tohto diela vychádza z rovnomenného piesňového cyklu Franza Schuberta, ktorý dokončil v roku 1827, teda rok pred svojou smrťou. Básne Wilhelma Müllera, ktoré sú zašifrovaným politickým pamfletom i súborom veľkých metafor pre neradostný osud vyhnanca v nehostinnej spoločnosti, Schubert použil ako substrát pre vlastnú precítenú a zároveň zaangažovanú výpoveď. V jeho cykle sa niekoľko silných základných motívov vracia od piesne k piesni v rôznych variáciách a v jasnej súvislosti so spievaným textom.

Tak je to aj v Zimnej ceste Efriede Jelinek: V úvodnej kapitole virtuózne predstaví základné motívy diela, ktoré sa cyklicky vracajú s pre ňu typickou nástojčivosťou, dovedenou až na hranicu možného vnímania. Polyfónia významov jej dovoľuje elegantnú extrapoláciu od Metternicha k rakúskej súčasnosti, k šifrovaným citáciám prípadov dobre známych aj z médií na Slovensku a od nich zas k veľkej bilancii kontinuálnych tém vlastného diela až k intímnemu prežívaniu individualizovanej minulosti s fragmentmi Müllerových básní a inšpiráciou v schubertovskom kompozičnom radení.

Táto kniha je svojou rafinovanou hustotou, hravosťou, kombináciou banality a citu, rezultujúcich v stále prítomnej trpkej osobnej spovedi, výnimočná aj v kontexte tvorby tejto výnimočnej autorky.

Hlas Elfriede Jelinek je současný i prastarý zároveň. Současný, když se otírá o bankovní sektor nebo Nataschu Kampusch, prastarý, když mele jako říční proud ve vykotlaném korytě, pořád pryč do všeho a nikam. Jakoby příběhy mohly přijít až pak.

Autorka sebeironicky zúčtovává se svou rolí ve veřejném životě a její sebereflexe je takřka zničující.