Zbierka textov významnej slovenskej kunsthistoričky o slovenských a svetových výtvarníkoch šesťdesiatych rokov. Oko aj pero Ivy Mojžišovej je presné a dobre zaostrené.. Aj preto za knihu získala Cenu Dominika Tatarku.

Cena Dominika Tatarku má dve zvláštnosti. Je cenou za vynikajúci text, ale nie je len literárnou cenou. Jej nositeľmi boli prozaici a básnici, esejisti, literárni a kultúrni vedci, environmentalisti, historici, tvorcovia pamäte národa, výtvarníci. A je cenou za ľudský život, lebo osobnostný postoj, ak ho neberieme na ľahkú váhu, sa utvára celoživotne. Je cenou kultúrnou a za kultúrnosť v najširšom zmysle slova.

Výtvarná kritička, teoretička a historička Iva Mojžišová (1939) napĺňa zmysel Ceny Dominika Tatarku v najpôvodnejšom, plnom zmysle slova. Je autorkou výnimočných textov a jej občianske postoje a ľudský rozmer preveril život. Takto možno chápať aj to, čo o nej napísali Milan Hamada a Rudolf Fila. V úvode k ocenenej knihe Ivy Mojžišovej Giacomettiho smiech? Milan Hamada odkazuje na pojem autentickosti, ktorý ho s ňou vnútorne spája a na jej výrok, že „... v tvorbe, v umení je možné hľadať to, čo každému znie najzázračnejšie aj najmárnejšie – slobodu.“ A v doslove k jej predchádzajúcej knihe Giacomettiho oko (1994) píše Rudolf Fila o hodnotových kritériách, od ktorých Iva Mojžišová nie je ochotná upustiť a keď sú ohrozené – ako v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch minulého storočia – „radšej odíde zo scény“.

Texty Ivy Mojžišovej sú zriedka priamymi verejnými vyznaniami, ale v úvahe Politika je moderný osud z roka 1968 píše, že „úvahy o spravodlivejšom usporiadaní spoločnosti bývali vždy zároveň úvahami o lepšom usporiadaní ľudských sídel, o staviteľskom pretvorení obce, dokonale užitočnom a dokonale krásnom“. V tomto výroku, ktorý sa oplatí pripomenúť aj dnes, spoznávame utopický pátos Dominika Tatarku. U Ivy Mojžišovej je však ukotvený v konkrétnej skutočnosti, v ktorej sa spája zmysel s účelom a estetické cítenie s praktickým úžitkom. V analytických a historických úvahách o bratislavskej Škole umeleckých remesiel, ktorá je jej srdcovou záležitosťou, presadzuje v polemike s názormi, ktoré v nej vidia akúsi odnož Bauhausu, koncept, že bola apropriáciou, jeho pretvorením z našich vnútorných slovenských a českých zdrojov. A znovu nie náhodou končí zatiaľ poslednú z nich v publikácii ART SCHOOL. ŠUR+ŠUP+ŠUV (2007) slovami, že „za odkaz ŠUR možno snáď mať ešte čosi, čo sa nieslo takmer celými jej dejinami: pracovný étos a mravný ideál.“

V príhovore pri preberaní Ceny Mariána Várossa sformulovala Iva Mojžišová základný postoj k svojmu písaniu. Blízke jej je také ponímanie umenovedy, v ktorom sa nerobí „deliaca čiara medzi umením minulosti a súčasnosti ani medzi dejepisom umenia, teóriou a kritikou.“ Nerobí ju ani ona, píše s eleganciou analytické štúdie, ale rovnako aj lakonické glosy.. Ich spoločnou črtou je priezračnosť, jasnosť, presnosť.

Základným životným postojom Ivy Mojžišovej je kritickosť, jej kritika však vždy vychádza z elementárnej priazne. Na polemickú marciálnosť je priveľmi vzdelaná, čo je dnes zreteľné najmä pri sporoch o zmysel šesťdesiatych rokov. Mnohé, čo sa vtedy popísalo, ostalo len penou dní, pokým jej názory a postoje sa v čase upevnili. Jej základný fenomenologický záujem o viditeľný svet oka je stále aktuálny, jeho komplementom sa stala fenomenológia neviditeľného sveta mysle.

Iva Mojžišová je svojím dielom, postojmi a osobnosťou šťastnou voľbou: je jednou z najdôveryhodnejších nositeliek Ceny Dominika Tatarku.

Autor Peter Zajac je predseda Poroty Ceny Dominika Tatarku