Nová básnická zbierka Ivana Štrpku zo skupiny Osamelí bežci.

Pätnásta zbierka básní Ivana Štrpku je zložená z troch častí: Jasné miesta, Kam plášť a Temné miesta. Podľa Štrpku názov zbierky Kam plášť, tam vietor nedefinuje obsah, skôr len „poukazuje na smer, ktorým sa uberajú moje predstavy.“ Názov zbierky je zároveň poslednou vetou básne, ktorú v roku 2015 napísal Ivan Štrpka pre časopis Sado výtvarníčky Doroty Sadovskej a táto báseň predznamenala ich ďalšiu spoluprá­cu.

Pôvodne to mala byť jednoduchá kniha s výraznou typografiou, no fotografie Doroty Sadovskej jej dodali ďalší rozmer. Dohodli sa, že básne nebudú dopĺňať doslovné ilustrácie. „Ja som mal predstavu prázdnych tvarov. To, čo sa nedá ukázať, vidieť,“ vraví Ivan Štrpka. Pre Dorotu je to kniha o prázdne a samote: „Ako keď si kúpiš vec a zostane ti z nej len obal.“ Dorota Sadovská zistila, že slovo so základom prázd_ , teda prázdno, prázdne, prázdnota, sa v z zbierke nachádza takmer sto krát. Druhým slovom v poradí je svetlo. Fotografie jej zbierky slnkom presvetlených prázdnych obalov a plastov, sa tak organicky spojili s básňami Ivana Štrpku.

Na ceste k čitateľovi však Štrpkove básne nepotrebujú ani dôvtipné komentáre ani tovaroznalecký cirkus. Nechajme ich hovoriť samé:

Toľko určitých vecí pod neurčitosťou, ktorej

hovoríme tma, toľko neurčitosti pod určitosťou

svetla, toľko naznačených posunkov prepadajúcich sa

v temnej energii práve vyhasínajúcej mysle!

Nahé údy! Holé životy!