Pocta Barnesa Šostakovičovi: skladateľovi, konformistovi, hračke v rukách moci.

Významný anglický spisovateľ a novinár Julian Barnes (1946, Leicester), laureát Man Bookerovej ceny, je nášmu čitateľovi dobre známy. Je to autor, ktorý v dnešnej záplave braku prinavrátil spisovateľskému povolaniu dobré meno a prestíž.

Ruský hudobný skladateľ Dmitrij Dmitrijevič Šostakovič (1906 – 1975), kedysi zatracovaný i svetoznámy, zakazovaný, ale i oceňovaný, možno aj chránený samotným Stalinom, je ústrednou postavou jeho najnovšej prózy Šum času (2016). Spolu so Šostakovičom ožívajú na stránkach románu Prokofiev i Pasternak, švihácki noblesní maršali a prešibaní osobní šoféri, manželky, milenky i prostitútky, ako aj Stalinovi zákerní prorežimoví tajtrlíci i výmyselníci z čias kultu osobnosti. Autor dielo naplnil majstrovskými vetami, pátrajúcimi po pravde nielen umeleckej, ale aj faktickej.

S atmosférou vojny a hrôzovlády sa v jeho rozprávaní nestretávame priamo, ale na pozadí osudu špičkového sovietskeho skladateľa, ktorý prechádza peripetiami chvíľami až komického desu, časom kolektivizácie krásy, urputných snáh o inžinierovanie duší a glajchšaltovanie ľudských i umeleckých osudov.

Barnes neohuruje čitateľa lacnou prvoplánovou estetikou ani vykalkulovanou etikou, neplytvá žartíkmi, a predsa v sebe nezaprie noblesu a smelé huncútstvo. Jeho hlavný hrdina Šostakovič mu je jednoducho sympatický a blízky. Bojuje oňho na každej stránke čestnými umeleckými prostriedkami. Pravda je v jeho románe rozptýlená jemne ako zlatý prášok. Vytvára magické podsvietenie, ktoré čitateľa pri čítaní nechce oslepiť ani otvárať mu oči šokujúcimi reáliami, ale priviesť ho k podstate, k dôvere v život samotný, priamou cestou, prostredníctvom poctivej beletristickej práce. Pozorný čitateľ dozná, že kniha sa číta sama, že je hlboko súčasná, pretože je nielen o Šostakovičovi, ale aj o autorovi samotnom a v neposlednom rade o nás.

Tragický génius, poľutovaniahodný vrak Šostakovič Nositeľ Man Bookerovej ceny za rok 2011, Julian Barnes, rozšíril svoje spisovateľské portfólio o ďalší zväzok, The Noise of Time. Ten istý názov, v ruskom origináli Šum vrémeni (Šum času), použil pre svoje autobiografické zápisky Osip Mandeľštam. Poet a spisovateľ, ktorý za 16 riadkov veršov kritických voči Stalinovi (Epigram o Stalinovi, 1933) prišiel o život v tranzitnom tábore vo Vladivostoku. Stalo sa tak v roku 1938. Barnes mu vzdal poctu titulkom knihy, nasmeroval pozornosť čitateľa k tomuto výnimočnému človeku. Predovšetkým prežiť Dielo samotné ide iným smerom, popisuje osud muža, ktorý sa snažil predovšetkým prežiť. Nešiel cestou nekompromisného hrdinu, na ktorého tvorbu a odvahu mnohí zabudli, a väčšina ho vôbec nepozná. Dmitrij Dmitrijevič Šostakovič je v každom ohľade úplne iný, tragický génius, poľutovaniahodný vrak, ako o ňom povedal Solženicyn. Knihu ťažko nazvať románom. Je to akási zhudobnená wikipédia, dramatizácia chronicky známych faktov zo života veľkého hudobného skladateľa, ktorého celoživotným nešťastím bolo, že žil a zomrel v Sovietskom zväze, prežijúc najtvorivejšie roky v období krutovlády Josipa Visarionoviča Stalina. Príbeh má tri kapitoly, odohrávajúce sa v dvanásťročnom odstupe. Fikcia sa môže zahrávať s časom, to je jej výhoda, môže si vyberať dni, roky, ľubovoľné úseky, ktoré ju zaujímajú, v poradí, ktoré sa jej páči. Chronológia nie je zaväzujúca. Prvá a najsilnejšia časť je zasadená do roku 1936. Šostakoviča zastihneme pri výťahu pred jeho leningradským bytom. Každú noc tam zvykne stáť, so zbaleným malým kufríkom. Očakáva návštevníkov, poslov Moci. Nechce, aby jeho rodina videla, ako ho zatýkajú. Prečo tie obavy? Nech to znie dnes akokoľvek podivne, strach o život vyvolala nepriaznivá recenzia jeho opery Lady Macbeth Mcenského okresu. Noviny Pravda pripustili, aby v nej zostali pravopisné chyby, takže bolo zrejmé, že ju osobne písal Ten, ktorého chyby si nikto netrúfne opraviť. Stalin. Dielo sa mu zazdalo byť nedostatočne sovietskym, primálo radostným, divným, a teda iste ovplyvneným nepriateľskou cudzinou a jej dekadentným vkusom. Moc vyjadrila nesúhlas. Moc opustila svoju lóžu pred koncom predstavenia. To znamenalo stiahnutie opery a ďalšej Šostakovičovej tvorby z repertoáru hudobných telies, znamenalo to strach. Ak k tomu pripočítame, že patrónom umelca bol maršal Tuchačevský, čerstvo zatknutý a onedlho zastrelený v monštruóznej armádnej čistke, ktorá zúrila v ZSSR niekoľko rokov, vieme, prečo stál skladateľ každú noc pred výťahom. Barnesov príbeh je statický, a to doslova. Šostakovič sa v žiadnej časti deja príliš nehýbe. Nenájdeme ani priveľa dialógov. Prihovára sa nám rozprávač v tretej osobe, dôverne oboznámený s myšlienkovými pochodmi skladateľa. V celej knihe sa sotva pohneme z jeho hlavy. Krv, ale nie svoju V druhej časti z roku 1948 opustíme výťah a sadneme do lietadla, ktoré sa vracia z New Yorku. Šostakovič tam na mierovej konferencii zažil najväčšie poníženie svojho života. Moc ho donútila prečítať prejav, v ktorom odsudzuje vlastnú tvorbu, ale okrem iného aj tvorbu Igora Stravinského, ktorého v skutočnosti veľmi obdivoval. Jeho fotografiu mal uloženú pod sklom svojho písacieho stola. Okrem sebatrýzne z vlastného nedostatku odvahy bol vystavený aj výsmechu ľudí ako Nikolaj Nabokov (bratranec spisovateľa Vladimíra Nabokova), ktorý žijúc v bezpečnom americkom exile, bez obáv vyjadroval kritiku k Šostakovičovým postojom. Exulanti a salónni komunisti vedeli presne, čo by mali robiť ľudia žijúci v ZSSR. Mali sa stať obdivovanými mučeníkmi. Mali sa dať zabiť, alebo sa zabiť. Ľavicová inteligencia chcela krv, akurát, že cudziu. Hanba je dovŕšená Tretia časť sa odohráva počas cesty služobnou volgou, kde sa Dmitrij Dmitrijevič mrzuto díva na ucho svojho osobného šoféra. Sme opäť hosťami skladateľovho myšlienkového sveta. Stalin zomrel, pri moci je Nikita Kukuričný klas Chruščov. Šostakovič už nie je v ohrození života, naopak, je zaplavovaný poctami. Hanba je však dovŕšená, donútili ho vstúpiť do strany a stať sa predsedom Ruskej federatívnej únie hudobných skladateľov. Bombastická hudba, formálne reči navonok, klavírne kvartetá a vlastné myšlienky do zásuvky. Pridlhý život nie je šťastím, ak je plný sústavných kompromisov. Pre Barnesa je typické, že dokáže opisovať emócie, hlboké vnútorné poryvy, aj tie pramálo vznešené, s odstupom a precíznosťou vedca nad Petriho miskou, zároveň však s pochopením pre slabosti svojho hrdinu, miestami možno až priveľkým. Pridanou hodnotou pre mnohého čitateľa nebudú ani reálie Ruska prvej polovice dvadsiateho storočia, ani udalosti zo života Dmitrija Šostakoviča. To všetko popísali iní, mnohí veľkolepo. Boli to svedkovia zvnútra, Bulgakovovia, Solženicynovia, ktorí v tom pekle, na rozdiel od Barnesa, žili. Oni situáciu v ZSSR neštudovali, boli jej súčasťou. Autorovi, ktorý si toho je vedomý, a preto neopakuje chronicky známe skutočnosti príliš podrobne, ide primárne o vnútorný boj človeka, ktorý sa snaží zachovať si svoju umeleckú a ľudskú integritu, zároveň však chce celkom proste prežiť, chce, aby netrpela jeho rodina. Všemocný diktátor a jeho mašinéria nedávajú veľký manévrovací priestor, len dve možnosti. Hrdinský čin nasledovaný trýznením a smrťou alebo nehrdinský život. Ak však nie je život, nie je ani dielo. Nie sú symfónie, nie sú husľové kvartetá. Je len umlčaný hlas. Takto je síce odsúdený na šepot, ale je. Či je takýto človek disidentom, akousi tajnou odrodou, disidentom vo svojej vlastnej hlave? Zrejme nie, zrejme je to len záchranná ilúzia, ktorá pomáha zachovať zvyšky sebaúcty. Barnes vyjadruje presvedčenie, že umenie napokon pretrvá, kým vládcov, mecenášov a tyranov zmetie čas. Verí v konečné víťazstvo kultúry. Možno sa nemýli. Mandeľštamove básne pozná málokto, kúsok Leningradskej zahmká skoro každý. 30. mar 2016 / SME / Beáta Grünmannová

V hudbe 20. storočia azda neexistuje desivejší príklad konfrontácie umelca s mocou ako osudy Dmitrija Šostakoviča. Po ruskom skladateľovi, ktorý prežil život v krehkej symbióze s totalitným režimom, ostala silná hudba smútku, strachu i nádeje. Je máj roku 1937 a pred výťahom v jednom z leningradských obytných blokov stojí muž okolo tridsiatky. Stojí tam celú noc a čaká, že si po neho prídu. Nikto z mocných a vplyvných, ktorých kedysi poznal, mu už nemôže pomôcť. Takto začína britský spisovateľ Julian Barnes svoju najnovšiu knihu The Noise of Time, ktorej hlavným hrdinom je Šostakovič. Umelca, ktorého život pripomína ťaživú existenciálnu drámu s prvkami absurdnej frašky, charakterizovala ruská skladateľka Sofia Gubajdulina (1931) ako „stelesnenie tragédie, bolesti a teroru našich čias.“ Dmitrij Šostakovič (1906 – 1975) sa narodil v cárskom Sankt Peterburgu, v Petrohrade bol svedkom Októbrovej revolúcie, v rodnom meste, medzičasom premenovanom na Leningrad, prežil časť nemeckej blokády. Počas stalinistických čistiek ho niekoľkokrát ovanul dych smrti, zažil chruščovovský odmäk i nástup normalizácie počas Brežnevovej éry. V režime, ktorý od umelcov vyžadoval, aby angažovane participovali na živote spoločnosti ako „inžinieri ľudských duší“, sa kontaktu s politikou prakticky nedalo vyhnúť. Šostakoviča štátna moc striedavo chválila a zatracovala. Bol skladateľom, ktorého hudba úspešne reprezentovala sovietsky režim doma i v zahraničí, súčasne opakovane čelil obvineniam najvyššieho vedenia strany i kultúrnych aparátnikov, že je ideologicky slabým dekadentným formalistom a nepriateľom ľudu, ktorý nenapĺňa požiadavky socialistického realizmu. Zvlášť kritický bol pre skladateľa koniec 30. rokov 20. storočia, no pod neustálym tlakom, ktorý ho dohnal až k myšlienkam na samovraždu, bol prakticky až do Stalinovej smrti v roku 1953. „Keď niekoho označili nálepkou nepriateľ ľudu, všetci sa od neho odvrátili. Každý v panickom strachu ničil všetko, čo ho s takým človekom spájalo... Stačilo udanie, že niekto má fotky nepriateľa ľudu a mohlo ho to stáť krk,“ možno si prečítať v knihe Solomona Volkova Svedectvo. Pamäti Dmitrija Šostakoviča, ktorá vyšla v roku 1979 v New Yorku. Hoci okolo autentickosti „Volkovovho svedectva“ existuje viacero nejasností, kniha navždy zmenila spôsob, akým Západ na skladateľa nazeral. Namiesto poslušného syna komunistickej strany, ktorý akceptuje ideologickú kritiku, sa na scéne objavil zlomený človek žijúci vo vnútornom azyle, v tichej opozícii voči režimu a komunikuje so svetom prostredníctvom kódov a inotajov svojej hudby. No existujú autori, ako napríklad známy americký muzikológ Richard Taruskin, ktorí sú presvedčení, že Šostakovič okolo seba mýtus martýra do istej miery vytvoril prostredníctvom Volkovovej knihy úmyselne. Skutočný Šostakovič ostáva aj 110 rokov od svojho narodenia hádankou. chaos namiesto hudby „Zavrhnúť, zabudnúť a zapľuť rýmy, árie aj ruže a ich šumenia, aj všetok ďalší herberg, ktorý je po arzenáloch umenia. (…) Preč s hlupákmi, čo lovia maestrove slová, sledujúc jeho ústa ako nové vráta. Umenie nové dajte, súdruhovia – také, čo vytiahne nám republiku z blata,“ veršuje Vladimír Majakovskij (pozn. preklad Ľ. Feldek) v Rozkaze č. 2 armáde umenia (1921). Spočiatku všetko vyzeralo dobre. Nová doba potrebovala nové odvážne umenie a mladý génius sa rýchlo stal rozmaznávaným zázračným dieťaťom sovietskej avantgardy. Prvá symfónia, ktorá bola absolventskou prácou devätnásťročného Šostakoviča, sa v roku 1926 dočkala verejnej premiéry v podaní Leningradskej filharmónie a po entuziastickom domácom prijatí sa jej na Západe ujali dirigentské hviezdy ako Bruno Walter (Berlín) či Leopold Stokowski (New York). Signály, že niečo nie je v poriadku prichádzali postupne, napríklad keď v roku 1930 Ruská asociácia proletárskych hudobníkov odsúdila Šostakovičovu opernú frašku Nos na Gogoľov námet ako prejav „buržoáznej dekadencie“. Zdrvujúci atak štátnej moci však prišiel v podobe článku Chaos namiesto hudby, ktorý uverejnila Pravda na Stalinov príkaz. Stalo sa tak po diktátorovej návšteve predstavenia Šostakovičovej opery Ruská Lady Macbeth v januári roku 1936, dva roky po premiére odvážneho diela. Skladateľovi nepomohol získať späť dôveru balet o kolektívnom poľnohospodárstve na Kube a jeho 4. symfónia musela čakať na premiéru dlhé dve desaťročia. V ťaživej atmosfére, v ktorej akoby ožili stránky z Kafkovho Procesu a „skladatelia písali na seba udania na notovom papieri“ (Iľf a Petrov), sa navyše začali strácať ľudia zo Šostakovičovho okolia, za všetkých možno spomenúť vplyvného „červeného Napoleona“ maršála Michaila Tuchačevského (1893 – 1937) alebo známeho režiséra Vsevoloda Mejerchoľda (1874 – 1940), ktorých dal Stalin popraviť. .týždeň / Andrej Šuba / 31. január 2016