Je to beletria, historický exkurz, humoristická knižka alebo – ako hovorí názov – encyklopédia? Zo všetkého kúsok. Viktor Jerofejev, znalec ruskej duše, rozkrýva jej tajomstvá úžasným spôsobom. A keď doznie smiech, tu trpký, onehdy (škodo)radostný či veselý, zistíte, že máte v očiach slzy a na chrbte zimomriavky.

V Bielorusku na čiernej listine; u nás – našťastie – vo výbornom preklade Jána Štrassera. Súčasný ruský prozaik Viktor Jerofejev je veľkým znalcom a – napriek ostro kritickému tónu – milovníkom ruskej duše. Svoje pochybnosti o jej šírke, hĺbke a úprimnosti zhrnul do príbehu o tajomnom Sivom, ktorý presvitá pomedzi náhodne radené heslá encyklopédie, pomedzi anekdoty a gnómy: „Ruské dejiny pozostávajú väčšmi z anekdot ako z kroník.“

Kľúčovými heslami sú malebnosť, nežnosť, únava, galománia, emigrácia, zima a zbytoční ľudia.

O clivote Jerofejev píše: „Clivota je ruská meditácia. (…) Lenže namiesto toho, aby si sa na niečo sústredil, musíš sa rozptýliť.“

O pohostinnosti: „Čo je to za rituál? Prečo treba hosťa natlačiť ako klobásu? Čím sa previnil? Nech hosť odíde prežratý, s vypleštenými očami. A opitý, aby sa držal stien, grcal šalát. (…) Snom ruského pohostinstva je čkanie. Ak hosť čká, znamená to, že je porazený, strhli mu náplecníky.“

A nemyslime si, že sa väčšina hesiel nedá upotrebiť na slovenskú dušu.

Hlavné témy tejto netradičnej encyklopédie predstavuje moc a strach z nej, literatúra, alkoholizmus, obdiv k tyranom, spoločnosť rozbitú na fragmenty: masa nič nechápajúcich chudákov, vplyvní  ľudia v pozadí.  Jerofejev zvolil rôznorodé formy rozprávania: anekdoty, mikropríbehy o postave nazvanej Sivý, eseje presahujúce do publicistiky, celkovo navodzuje dojem akoby sme čítali novinové správy z alternatívneho sveta. „Rusi sú deti trýznenia.“