V malej miestnosti s posteľou, písacím stolom a stoličkou (a kde možno je, ale možno nie je šatník) sedí starec. Každý deň sa prebúdza bez jedinej spomienky v hlave, ale s nejasným pocitom viny.

Netuší, či sú dvere, ktoré ho delia od vonkajšieho sveta, zamknuté. Prichádza za ním žena menom Anna, rozpráva o tabletkách a liečbe, ale aj o láske a sľuboch. Okrem Anny má aj ďalších návštevníkov, nie je si však istý ich úmyslami.

Kto je tento starec? Naozaj sa volá pán Blank? Z čoho ho liečia? Je tu väzňom, alebo sa do tohto čudesného azylu utiahol dobrovoľne? V hlave mu pochoduje procesia prízrakov, na stole čakajú akési fotografie a texty. Bude mať dosť času, aby vyriešil záhady, čo ho obklopujú?

Napriek svojmu útlemu rozsahu je Putovanie v skriptóriu v rámci Austerovej tvorby novelou v istom zmysle sumatívnou, ktorá spája predchádzajúce romány do jediného fiktívneho sveta.

Jeho (Austerova) novela je osobným pohľadom do vlastnej pisárskej dielne, skriptória, v ktorej sa v stredoveku opisovali už existujúce knihy. Auster tak doslova ponúka pohľad do svojho domova, do prieniku minulých i súčasných textov. Zisťujeme stále viac o ňom a jeho vnútornom svete, ktorý sa stal nedeliteľnou súčasťou kníh. [...] Putovanie v skriptóriu je oddychový, austerovsky premýšľajúci a hravý medzičas v jeho zásadnejších dielach. V jeho prípade to však znamená zaručenú čítavosť, určitý typ schválnosti a zároveň vernosti tomu, čo sme si navykli označovať ako postmoderný román.