Román Ryby nemajú nohy s podtitulom „rodová sága“ sleduje osudy jednej rodiny od prelomu 19. a 20. storočia až po súčasnosť, od dedinky vo východných fjordoch až po Keflavík, „najčernejšie miesto na Islande“, kde sú iba „tri svetové strany: vietor, more a večnosť“.

Ari, muž stredného veku, sa po niekoľkoročnej neprítomnosti vracia do rodného Keflavíku, na miesto, ktoré nejaký tamojší papaláš nazval „najčernejším“ – a asi mal pravdu. V Keflavíku má Ari na večer dohodnutú schôdzku s najlepším priateľom z detstva. Očakávané spoločné stretnutie vracia oboch mužov do minulosti, dávnejšej i menej dávnej, vtedy ešte Island žil rybárstvom a súznel s morom...

Keď začne o rybách (hoci aj nohy nemajú), rybároch, sieťach života, láske, priateľstve, búrke a Bohu rozprávať mág atmosféry, čarodej príbehov, majster slova Jón Kalman Stefánsson – neostáva človek nič iné, len čítať, čítať, čítať až do konca. Tak to bolo pri predchádzajúcich jeho knihách, čo vyšli v slovenčine či češtine, tak je to aj teraz pri jeho najnovšej z Artfora – Ryby nemajú nohy.

Román bol nominovaný na Islandskú literárnu cenu (2013) a Cenu Severskej rady za literatúru (2015). V októbri 2015 vyšlo na Islande pokračovanie románu pod titulom Eitthvað á stærð við alheiminn (Skoro tak veľký ako vesmír sám).

Viac snáď povie autor sám v krátkej ukážke:

Začalo sa to nenápadne a bez pompy. Úplne bez pompy. A príliš nenápadne na to, aby sa to dalo použiť v tragédii či populárnej pesničke.

Ale najprv: Je nespravodlivé, že láska – so svojím plameňom, svojou srdečnosťou – nežije vždy tak dlho ako človek, lež rokmi zvädne, schladne, stratí vzhľad.

Ako to tak môže byť?

Ako sa môže z niečoho jedinečného, neuveriteľného, v priebehu pomerne krátkeho času, možno iba za niekoľko málo rokov, stať všednosť, nudný utorok, ako sa dá životom prejsť takmer neporušene, keď sa toho toľko opotrebúva, plameň sa utlmí, bozky ochladnú a tak málo vecí sa vyvinie smerom, ako sme chceli, načo vôbec žijeme v nedokonalom svete, v ktorom sa manželstvá rozpadajú, lebo láska, ten prvý, druhý a tretí div sveta, sa zmenila na fádne utorky, na bežnú, jalovú istotu. Prečo sa ľudia, ako Ari a Thóra, jeho žena, inteligentní a vzdelaní ľudia, už spolu žili dobrých dvadsať rokov, majú tri deti, dobrý dom, žiadne bezprostredné, očividné problémy, dosť dobré finančné zabezpečenie, alebo aspoň také dobré, ako len človek môže mať v tak nestabilnej krajine ako je Island, kde sa ekonomika zdá byť neustále v moci predátorov, dláviacich záujmov, žiadne očividné problémy, alkoholizmus, depresia ani nevera, pôsobia šťastní, tak prečo sa z ničoho nič rozišli, ich životy sa roztrieštili akoby na ne dopadla bomba, meteorit z nepochopiteľnej temnoty vesmíru?

Prečo?

Ťažko povedať. Pretože s tebou bude život nežný tanec, dlhý bozk, tvoje bozky nikdy neschladnú, žiara tvojich očí ma vždy povedie cez životné búrky a srdce mi poskočí zakaždým, keď ťa zbadám, ten hlúpy sval, ten detinský mudrc, ten vzdych. Každý deň strávený s tebou. Všetci hlboko vovnútri nosíme sen o nepremožiteľnej láske, ktorú nič nemôže rozpoltiť, sen, ktorý živí a posilňuje prúd populárnych pesničiek a filmov, v ktorých sú bozky náruživejšie, ich oheň sa rozhorie v každodennom živote, vzplanie, zmení sa na dobrodružstvo. Stal sa obsah pesničiek, filmov a ľúbostných básní podvedome normou nášho života, týčiacimi sa horami, ktoré sa na nás oveľa neskôr môžu zrútiť so svojimi tieňmi, sklamaniami, životunebezpečnými balvanmi? Na náš život, ktorým sa zavše ťažko prechádza, ďaleko od šťastia pesničiek, horúcich citov, bez zábleskov, ktoré svetu vyrazia dych. Je to snáď dôvod, prečo sú podaktorí neverní, aby mohli opäť zažiť tie záblesky, iskry života, akoby bola nevera vojenským ťažením proti všednosti, hromadiacim sa rokom – z toho záblesku sa však môže stať popálenina, ničivý oheň?

„Úžasný román, ktorý zachytáva autorovo prozaické majstrovstvo. Čitatelia v ňom nájdu všetko, čím im je autor známy, fantastický štýl a silné emócie, ale aj rozhodnú a ostrú spoločenskú kritiku, ktorá dokonale splýva so štýlom a duchom románu.“ Jón Yngvi Jóhannsson, Fréttabladid.

„Ryby nemajú nohy je jedna z autorových dosiaľ najlepších kníh a patrí stále medzi spisovateľov na vzostupe, hoci už je päťdesiatnik.“ Ingi Freyr Vilhjálmsson, DV.

„V románe Ryby nemajú nohy sa autor vracia k témam, ktoré z neho urobili jedno z najoceňovanejších mien modernej islandskej literatúry.“ Jonas Thente, Dagens Nyheter.

„V Stefánssonovej próze sa nebo stáva vyšším, noc jasnejšou, srdce väčším.“ Ann Lingebrandt, Sydsvenskan.

„Majstrovské dielo.“ Henriette Bacher Lind, Jyllands Posten.