Tieto poviedky po prvý krát vyšli knižne v roku 1953. Napriek tomu svojou nadčasovosťou, brilantnosťou, zdanlivou dejovou prostotou, v ktorej je dokonale ukrytá psychika a myslenie postáv, sú stále tým najlepším v svetovej literatúre.

Ľahkosť a prirodzenosť s akou Salinger vykresľuje charaktery svojich postáv spôsobuje, že hoci nie všetko rozumiete, zrazu ich hlboko chápete. A to aj tých, čo sa rozhodli pre samovraždu, či sa nevedia spamätať z hrôz vojny. Hoci to nie sú príbehy veselé, detský údiv a priamosť ich otázok dáva často nezmyselnému ľudskému údelu jasnú pečať nádeje a poviedkam autentickú živosť a humor.

Napríklad v poviedke Deň ako stvorený pre banánové rybky:....„Nepúšťaj matrac,“ rozkázala Sybil. „Teraz ma drž.“

„Rozkaz, slečna Carpenterová. Viem, čo je moja povinnosť,“ povedal mladík. „Len maj otvorené oči,

možno zazriešbanánovú rybku. Dnes máme deň ako stvorený pre banánové rybky.“

„Nevidím ani jednu,“ povedala Sybil.

„To je pochopiteľné. Majú veľmi čudné zvyky. Veľmi čudné.“

Neprestajne posúval matrac. Voda mu ledva siahala k prsiam.

„Majú veľmi smutný osud,“ povedal. „Vieš, čo robia, Sybil?“

Potriasla hlavou.

„Vlezú do diery, kde je plno banánov. Než tam dnu vlezú, vyzerajú ako celkom obyčajné rybky. Ale

keď sú raz dnu, správajú sa ako prasce. Napríklad, videl som niekoľko banánových rybiek, ktoré vliezli

do banánovej diery a zožrali až sedemdesiatosem banánov.“ posunul matrac a na ňom cestujúcu zase

o krok k horizontu. „Prirodzene, potom tak stučnejú, že už sa nemôžu dostať z diery. Nezmestia sa

cez otvor.“

„Nechoďme tak ďaleko,“ povedala Sybil. „Čo sa s nimi stane?“

„S kým?“

„S tými banánovými rybkami.“

„Aha, ty myslíš potom, keď požerú toľké banány, že sa nemôžu dostať z banánovej diery?“

„Áno,“ povedala Sybil.

„Nerád ti to hovorím, Sybil. Zomrú.“

„Prečo?“ spýtala sa Sybil.

„Dostanú banánovú horúčku. To je strašná choroba.“

„Prichádza vlna,“ povedala nervózne Sybil.

„Nebudeme si ju všímať. Zastavíme ju,“ povedal mladík.

„Zahráme sa na snobov.“ Chytil Sybil za členky, tlačil ich nadol a vpred. Matrac vyskočil na hrebeň

vlny. Voda zmáčala Sybiline plavé vlasy, ale maličká predsa vykríkla od radosti. Keď matrac opäť

klesol, odhrnula si rukou z očí zlepený, vlhký chumáč vlasov a oznámila: „Práve som jednu videla.“....

Alebo v záverečnej poviedke Teddy:...Nicholson si znova vytiahol cigarety, ale nespúšťal z Teddyho pohľad.

„Ako človek prekračuje ohraničené dimenzie?“ spýtal sa a krátko sa zasmial.

„Totiž, aby som začal od Adama, napríklad poleno je vždy poleno. Má svoju dĺžku, šírku...“

„Nemá. Práve v tom sa mýlite,“ povedal Teddy.

„Ľudia si iba myslia, že veci sa niekde končia. Ale ony sa nekončia. Práve to som sa pokúšal vysvetliť

profesorovi Peetovi.“ posunul sa na sedadle, vytiahol malú vreckovku – sivú, skrkvanú entitu – a

vysiakal sa.

„Príčina, prečo sa na veciach zdá, že sa niekde končia, je v tom, že väčšina ľudí sa vie na veci dívať iba

takto,“ povedal.

„Ale to neznamená, že sa končia.“ Odložil vreckovku a pozrel na Nicholsona.

„Zdvihli by ste, prosím vás, na chvíľku ruku?“ spýtal sa.

„Ruku? Načo?“

„Len to urobte. Iba na okamih.“

Nicholson zdvihol predlaktie o piaď-dve nad úroveň operadla.

„Túto?“ spýtal sa.

Teddy prikývol. „Ako sa to volá?“ spýtal sa.

„Ako to myslíš? To je moja ruka. Ruka.“

„Odkiaľ to viete?“ spýtal sa Teddy. „Viete, že sa to volá ruka, ale odkiaľ viete, že je to práve ruka?

Máte na to nejaý dôkaz, že je to ruka?“

Nicholson si vybral z balíčka cigaretu a zapálil si ju.

„Úprimne povediac, zaváňa to najhorším sofizmom,“ povedal, vypustiac dym. „Je to ruka, pretože

je to ruka, panebože. Po prvé, musí mať dáke meno, aby sa líšila od ostatných predmetov. Nemôžeš

jednoducho...“

„To sa vo vás ozvala logika,“ povedal Teddy apaticky.

„Čo sa vo mne ozvalo?“ spýtal sa Nicholson s trocha nadmernou zdvorilosťou.

„Logika. Dávate mi len normálnu inteligentnú odpoveď,“ povedal Teddy.

„Chcel som vám pomôcť. Spytovali ste sa ma, ako sa viem podľa svojho želania dostať z ohraničených

dimenzií. Určite pri tom nepoužívam logiku. Predovšetkým sa musíte zbaviť logiky.“

Nicholson si prstami zotrel z jazyka smietku tabaku.

„Poznáte Adama?“ spýtal sa ho Teddy.

„Koho?“

„Adama. Toho z Biblie.“

Nicholson sa usmial. „Osobne nie,“ povedal sucho.

Teddy zaváhal. „Na mňa sa nehnevajte,“ povedal. „Vy ste mi položili otázku a ja...“

„Veď sa, prepánakráľa, na teba nehnevám.“

„No dobre,“ povedal Teddy. Sedel opretý, ale hlavu mal obrátenú k Nicholsonovi.

„Poznáte to jablko, ktoré podľa Biblie zjedol Adam v rajskej záhrade?“ spýtal sa. „A viete, čo

bolo v tom jablku? Logika. Logické a intelektuálne haraburdie. Nič viac. Te da – a to je moja pointa

– ak chcete veci vidieť v skutočnom svetle, musíte to jablko vyvrátiť. Až ho vyvrátite, hneď vás pre

stane hlava bolieť z polien a podobných nezmyslov. Nesmiete všetko vidieť iba v ohraničenej danej

chvíli. A ak vás to zaujíma, zistíte takto aj to, čím je v skutočnosti vaša ruka. Viete, čo tým chcem

povedať? Rozumiete mi?“

„Rozumiem,“ povedal Nicholson úsečne.

„Problémy vznikajú tam,“ povedal Teddy, „že väčšina ľudí nechce vidieť veci, aké sú. Akoby sa im

páčilo, že sa ustavične niekto rodí a niekto zomiera. Túžia iba po nových telách, namiesto toho, aby

sa na chvíľu zastavili a ostali s Bohom, kde by našli skutočnú krásu.“ zamyslel sa. „Nikdy som nevidel

takú bandu jablkožrútov,“ povedal. Potriasol hlavou.

Salinger píše zlehka a tak nějak lidsky nebo jak to říct. Z dětí a dospívajících dělá hlavní hrdiny, protože se ještě nestali součástí falešně suverénního světa dospělých. Děti jsou pro něj nejlidštější lidé… A vrcholem je dítě, které má sice už dospělý intelekt, ale stále je pořád dítětem, to je snad Salingerův ideál. I když do autora nikdo nevidí a do Salingera už obzvlášť.