Nevšedne progresívna komunita psychiatrickej liečebne v metropole východného medzivojnového Slovenska.

Medzivojnové obdobie. Budovanie republiky. Pánu Bohu za chrbtom, na samom východe nového štátu vzniká moderný psychiatrický ústav. Lekári a pacienti. Ich príbehy. Nevyskúšané liečebné postupy. Blázinec obkolesený múrom. Aby nebolo ľahké vniknúť dnu a dostať sa von. Zatiaľ je obloha nad krajinou jasná, ale búrkové mračná sa nezadržateľne blížia...

Kniha Zuzany Mojžišovej Genius loci je zdanlivo nostalgickou spomienkou na zašlé časy prvej Československej republiky, v ktorých rozprávačka Jelena prežila idylické detstvo. Tie časy však neboli úplne pokojné ani v spomienkami zidealizovanom svete. Jelena sa vracia na miesta svojho detstva v období, keď sa už hrozby fašizmu a komunizmu vyplnili takmer do poslednej bodky. Svet, na ktorý spomína, sa pozviechal z ruín, no už to nie je ten svet. Optika dospelej ženy sa prelína s optikou dieťaťa. Autorka do príbehu-príbehov vludzuje odľahčený tón, ani ten však neprekryje smútok nad svetom. Hoci bol vychýlený i v časoch jej detstva najmä v osudoch veteránov, teraz akoby sa celkom rozpadol. Poriadok, kedysi tak poctivo udržovaný aspoň za múrmi liečebne, je preč. Zostávajú spomienky, smútok a hádam i budúcnosť.