V knihe Mojich tridsať rokov sa stretlo osemnásť rôznorodých ľudí, ktorí napísali spolu šestnásť ponovembrových príbehov a dve obrazové rekapitulácie ostatných troch desaťročí: od osobných životných udalostí – tragických aj radostných – až po analytický pohľad na spoločenské a politické zmeny.

Pestrú skupinu spojila osobnosť Fedora Gála, vytrvalého hľadača dialógu. „Už desaťročia (od konca 80. rokov) sa obsesívne vraciam k téme dialógu ako metóde riešenia spoločenských problémov. Myslím dialóg cez ploty, bariéry, hranice… Je to do značnej miery naozaj naša vina, že žijeme v rozdelenej spoločnosti. Naša aj preto, že svoje kritické postrehy a frustrácie ventilujeme a vybavujeme medzi sebou. Nevieme – alebo nechceme – vystúpiť z bubliny. O inom však chcem hovoriť.

Budúci rok to bude 30 rokov od novembra '89. Bolo by fajn, keby sme dokázali reflektovať vlastné pokusy a omyly. Čosi ako generačné krédo adresované nastupujúcej generácii. Krátke texty malej skupiny autorov, ktorí majú čo povedať, by mi pripadali dôstojnejšie ako mozaika všehochuti, ktorú budúci rok vyplavia médiá a z ktorej mám už dnes zimomriavky.

Čo povieš?"

Takýmto e-mailom oslovil Fedor Gál budúcich spoluautorov knihy, ktorú vymyslel. Opäť dokázal zmobilizovať a nadchnúť ľudí pre spoločnú vec, aby osviežil našu kolektívnu pamäť a pripomenul, na čo nesmieme zabudnúť. Autori textov v tejto knihe patria do rôznych generácií, líšia sa profesiou, miestom bydliska, no spája ich niekoľko dôležitých momentov: chápu dôležitosť odkazu Novembra pre dnešok; chápu, že tento odkaz a jeho interpretácia pre nové generácie sú krehké; kriticky sa zamýšľajú nielen nad minulosťou, ale aj súčasnosťou, a hľadajú východiská pre budúcnosť.

Autori: Juraj Flamík, Pavol Frič, Fedor Gál, Fero Guldan, Peter Leponi, Juraj Mesík, Zuzana Mojžišová, Jakub Pohle, Peter Pöthe, Vojtěch Sedláček, Boris Strečanský, Miro Švolík, Jan Urban, Inge Vagačová, Oľga Valková, Helena Woleková, Samuel Zubo a Juraj Kalina (Kalendárium)