Román Na sútoku, najnovšia knižka Moniky Kompaníkovej, jednej z najvýraznejších autoriek súčasnej slovenskej beletrie, je príbehom dvoch žien a jediného dňa.

Jedna z nich zamyká opitého otca v izbe a absolvuje strastiplnú cestu za uznaním, druhá balansuje medzi povinnosťami voči synovi, otcovi, klientom a svojimi vlastnými túžbami. Jedna chodí ešte len na základnú školu, druhá je slobodnou matkou, no obidve sa pohybujú po chodníkoch tých najužších a najsubtílnejších vzťahov a emócií. Zdanlivo banálne každodenné situácie privádzajú obidve k sútoku, k miestu, z ktorého odídu natrvalo poznačené a zmenené.

Monika Kompaníková, laureátka našej najprestížnejšej spisovateľskej Ceny Anasoft litera, opäť raz bravúrne potvrdzuje svoj talent, rozprávačské umenie i schopnosť pozrieť sa svet prenikavými, všímavými očami. Príbeh z detailov príbytkov, rastlín aj zvierat a najpravdivejšia je vo chvíľach, keď sa z krajiny v neustálom pohybe stáva krajina mysle.

Dizajn knihy a jej zalomenie mal na starosti Tomáš Kompaník, talentovaný dizajnér, autor jednej z najúspešnejších slovenských autorských kníh AHA, za ktorú získal Red Dot Design Award, European Design Awards. Kniha bola oficiálnym darom slovenského pavilónu Expo 2015 v Miláne a reprezentovala Slovensko na DESIGN EXPO TAIWAN v Taipei. Stojí za značkou ahaslovakia.sk.

.................

Vidí obraz nad posteľou. Zaostrí, oko ju trochu reže, žmurkne, zaostrí. Smutná krajina s jeleňom v popraskanom sadrovom ráme visí už roky v otcovej izbe na klinci oproti dverám. Jeleň pozerá priamo vpred, do kľúčovej dierky, nohy trochu rozkročené, koruna parožia vpletená do konárov stromov. Osiky alebo hraby bez listov, hustý bezpečný háj, cesta vydupaná v tráve sa vinie pomedzi naklonené stromy. Vzadu, v úzkom kline medzi stromami ustupujúce kopce splývajú s nebom. Jeleň pomyká ušami, jedno ucho zaoblené, druhé tvarom podobné šípu, nozdry doširoka roztiahnuté hľadajú strelca. Kopce ustúpili a zbledli.

Zrazu sa ruka visiaca z postele pohne, telo sa pomrví, tatko asi otočil hlavou. Anička sa zľakne náhleho pohybu, vzpriami sa a prepletie si povrázok pomedzi prsty. Kľúč v dlani pevne stisne.

Posledné mesiace niekoľkokrát do týždňa sedím na otcovej posteli v niektorom zo zdravotníckych zariadení a kladiem mu otázky, no žiaden zvuk zo mňa nevychádza. Každá otázka sa ticho delí na dve otázky, každá z tých dvoch na ďalšie dve, rovnako ako bunky, z ktorých vzniká človek, po chvíli je ich milión. Mohli by nahradiť tatove nefunkčné orgány a zaplátať diery v mozgu. Chrlím nekonečné množstvo otázok, ktorých množenie by mohla zastaviť jediná vyslovená nahlas, veď bez otázky niet odpovede.

...................

Tato zachrčal, pohol sa, prevalil sa na bok, tvár pri stene, chrbát a rameno zaborené do matraca ako balvan, čo sa zrútil dolu svahom do mäkkej hliny. Krátke vlasy mal šedivé, na zátylku presvitala pokrčená pokožka. Zlatohne-dým telom jeleňa v úľaku inštinktívne mykol kŕč, šľachy sa napli a vzápätí uvoľnili, jeleň otca predsa dobre poznal a vedel, že je celkom neškodný. Rovnako to vedela aj Anička, otec nikdy nikomu neublížil, na nikoho sa nezahnal, nekričal, nemal rád krik, mal rád ticho. Ešte tak monotónne pradenie nejakého stroja, šumenie potoka, pukanie polien pod kotlom. Žiadne dlhé debaty, vysvetľovania, konfrontácie. Jeleň môže ďalej pokojne hľadieť do krajiny a prežúvať, tato ponorený v etanole sa nanajvýš prevráti na druhý bok alebo spadne z postele, Anička môže zavrieť dvere, zamknúť a vrátiť sa do školy.

.................

Keď ide Kaczynsky ráno do obchodu, psy naňho skáču a brešú, nepustia ho k bráničke. Pomaly sa šuchce, obkračuje psie výkaly, ktoré sa váľajú v prachu, vo vyhrabaných jamách, na schodisku aj na chodníku a zaháňa sa palicou. Brešú, kým nezmizne z dohľadu. Práve vtedy mi zvoní budík a tak viem, že sa táto scéna opakuje každý deň. Poprosila som suseda, aby urobil pre otca aspoň malú láskavosť a psy na noc uväzoval. Keď chcem, nech si ho vezmem k sebe, povedal. Psy potrebujú výbeh.

.................

Bežím a mám pocit, že ešte nikdy v živote som nebežala tak rýchlo a ľahko. V behu sa cítim šťastná a slobodná, nikto ma nedostihne, no popravde, nie je tam nikto, kto by chcel. Chvíľami letím nízko nad zemou a všetky otázky zostávajú visieť vo vzduchu ako semienka púpavy, hromadia sa v roji niekde za mojím chrbtom a ja ich bez výčitiek zanechávam ďaleko za sebou. Utekám už príliš rýchlo na to, aby ma dobehli a dožadovali sa pozornosti. Všetko je zrazu iné. Zmysly, ktoré som doteraz nepoužívala, sa prebrali a vďaka nim je obraz sveta poskladaný celkom inak, akoby sa prevrátil naopak. Akoby som videla podšívku sveta a stehy, ktoré ho držia pohromade.

Pole je obrovské, svah sa mierne dvíha. Nikde nevidieť žiadnu medzu, jamu, strom, široko-ďaleko nič, čoho by som sa mohla zachytiť, žiaden cieľ, žiadna prekážka, ale ani úkryt. Horizont sa vo svojej prázdnote zaobľuje a odvíja ako nekonečná cievka. Matne tuším, že bežím na západ, pretože za čiarou horizontu priamo predo mnou je nebo najsvetlejšie.

Sú takí, ktorí v živote dostali miestenku do dobrého kupé. Je v ňom láska a starostlivosť, na problémy existuje riešenie, na bolesť náplasť. Z ich pohľadu vyžaruje pokoj, v očiach sa odráža cesta pohodlným vlakom. A potom sú tí druhí... Príbehy plné utrpenia, okamihov beznádeje – hlad po obyčajných veciach, po obyčajných vzťahoch, po tom, čomu sa vraví normálny život. Spisovateľka Monika Kompaníková píše v knihe Na sútoku práve o nich. O ľuďoch, ktorí musia v mori marazmu trpezlivo loviť svoje krátke momenty šťastia, pretože ich nikdy nedostali na podnose. Dar vidieť a vedieť „Cítim nesmiernu únavu svalov a kostí, celé telo mi oťaželo, na čele vyrazil pot. Rozkašlem sa, lebo studený vzduch ma škriabe v hrdle a vyplaším kŕdeľ vtákov. Vtáky vyleteli kolmo hore, sadli si na konáre a stíchli. Neukázali mi smer, ktorým sa mám pohnúť, a ja už s miernou obavou cítim, ako sa moje telo aj napriek kašľu – alebo práve vďaka nemu – opäť prebúdza. Stačí nádych, ruky aj nohy sa zaprú do zeme, preskočia betónovú prekážku a bežia ďalej. Nádych, výdych.“ Prozaická tvorba Moniky Kompaníkovej sa vyznačuje citlivým pohľadom do sveta ľudskej osamotenosti. Jej chirurgický nôž, ktorý otvára zahnisané priestory vnútorného bytia, je ostrý a ohľaduplný zároveň. Autorka bravúrne pracuje so všetkými aspektmi svojho textu, príbehové línie navzájom harmonizujú, jazyková výbava podlieha presne určenému tempu, ktorý neomylne bije až do samého konca románu. Autorka má dar vidieť a vedieť – odkrýva len to, čo je potrebné, našepkáva iba, čo je nevyhnutné prezradiť. Zdanlivo banálne životné situácie, dennodenné rutiny, povinnosti, túžby a takmer vytesnené nádeje – to všetko je poznačené prizmou minulosti, stigmou dlhodobo chýbajúceho pokoja, ktorý človek môže nájsť len na jednom mieste, v rodine. Kompaníkovej hlavní hrdinovia rodinu majú, ale je to rodina pôsobiaca skôr ako záťaž, železné puto. Otcovia a dcéry „Na sútoku" sa stretávajú dve ženy. Jedna je ešte len dievčatko, druhá je slobodnou matkou vychovávajúcou svojho malého syna. Kompaníková sa vo svojej tvorbe väčšmi zameriava na svet žien, ale jej perspektíva nie je stereotypná. Dá sa síce povedať, že mužskí hrdinovia sú v románe skôr tí „nechápajúci a slepí“, zohrávajú však významnú rolu pri jeho kreovaní. V dvoch navzájom sa prelínajúcich dejových líniách možno nájsť viaceré paralely, a to nielen čo sa týka témy disfunkčných rodinných pút. Obe hrdinky ťaží vzťah s otcom. Malá Anička ho zamyká do spálne, aby zase raz nepodľahol alkoholovému kolotoču, staršia ho chodieva pravidelne navštevovať do sanatória, aby mu konečne vypovedala všetko, čo ju ako kameň sťahuje nadol. Lenže obaja muži mlčia, sú nemí voči hlasom citu, slepí voči pravde. Žijú si svoj izolovaný život, lebo tam – niekedy dávno – sa ho naučili vnímať ako jediný možný. Detské oči, ktoré prislúchajú skôr školáčke Aničke, ostávajú aj druhej postave, slobodnej matke. Obe sa stali príliš skoro dospelými, ako mohli raz a navždy opustiť krajinu detstva. Vnútorní démoni, s ktorými dennodenne zápasia, ich stavajú mimo múry reality – je tam večná noc a prízraky. „Čo je to ten iný svet, o ktorom sa jej stále čosi marí? Ak sa aj k tomu inému svetu raz priblíži (možno už čoskoro), bude to ten pravý svet? Bude to ten ,iný‘ alebo to bude zase len ďalšia prestupná stanica? A koľko prestupných staníc ju čaká, kto jej to povie? Kto ju na tú cestu pripraví? Kde je tato? A kto je ona? Je stále tou Aničkou, ktorou bola pred chvíľou, kým bolo jej srdce ešte vnútri jej tela, schované pod svetrom neurčitej farby?“ Nechcieť mnoho Dve hlavné dejové zložky sú kompaktné navzájom aj samostatne, príliš sa nerozvetvujú, čo umocňuje intenzitu ponoru do vnútorného sveta postáv. Anička sa prihlási do divadelného krúžku a čaká ju vystúpenie. Staroružové organzové šaty, ktoré si deň pred predstavením prináša domov, sú akýmsi symbolom iného života, metaforou na sny o princeznej a sny o záchrane. Anička si šaty úzkostlivo stráži, jej krátka chvíľa slávy pred zrkadlom je plná dojímavého detského napätia, nádeje, radosti a oddanosti. Otec je preč, ktovie kde. Možno sedí opäť v krčme a zapíja svoj žiaľ a život, možno je predsa len na nočnej. Malý chlapec je zase vykúpením slobodnej matky, ktorá osciluje medzi rolou zodpovednej pracovníčky, milujúcej matky, starostlivej dcéry a milenky, ktorá nechce stratiť viac, ako dostáva. Chlapčeka matka učí žiť – učí ho trpieť s hrdosťou, všetko prijímať s pokorou, nechcieť mnoho. Matka, poznačená chladným a odťažitým vzťahom s otcom, ktorý svoje posledné dni trávi pripútaný na lôžku, sa všemožne snaží neprenášať na syna vlastné traumy. Kdesi v hĺbke však tuší, že to nie je možné, že všetko nahromadené, potlačené a odžité sa tlačí von, vystrekuje nečakane ako gejzír, ktorého výtrysk nepodlieha žiadnym zásadám. „Vytiahnem z tašky telefón a naťukám číslo, no je to len prázdne gesto, ktoré mi má zamestnať ruky, pretože už dopredu viem, že nezavolám. Čo by som doň povedala? Čo by som sa spýtala? Kam kráčaš a odkiaľ si? Len by som sa cítila ešte trápnejšie a opustenejšie. Chcelo by sa mi len tak klábosiť a netriediť si myšlienky pre nedostatok času na dôležité a nedôležité.“ Hlas slabších a trpiacich Detaily príbytkov, krčiem, miestností, nemocníc a tried – obraz na stene, stavebný odpad na záhrade, chladné betónové parkovisko. Tie všetky, zdanlivo nepodstatné kulisy sú v skutočnosti dôležitými fragmentmi prostredia, z ktorého Monika Kompaníková čerpá atmosféru svojho silného príbehu. Jej akcent na vizuálne je zjavný, obrazy sa kryštalizujú na základe detailných opisov vybraných objektov a okolie sa tak stáva čímsi viac ako len pódiom. Je nemennou súčasťou krajiny – duševnej aj vonkajšej. Hmotné sa podieľa na rysovaní abstraktného a skladá sa z neho mozaika. Nie je to svet veselý ani radostný. Je to realita – skutočnosť, pred ktorou by sme tak radi občas zavreli oči. A keď sa aj odhodláme pozrieť, túžime vidieť to pomyselné svetlo na konci tunela, ten plamienok nádeje, ktorý azda – možno pretvorí sivé na pestrofarebné. Sú to organzové šaty alebo hrajúci sa syn? Predzvesť nových začiatkov, spopolnenie starých koncov? Najskôr nie. Monika Kompaníková má citlivé pero, ale nepíše ním chlácholivé príbehy. Obe hrdinky utekajú, aby unikli, hľadajú svoje sútoky a pevné brehy, ale sú poznačené nemilosrdným závažím. Krátky dych a vyčerpanosť, vnútorný zmätok a bolesť, to všetko vytvára nepriehľadné mraky, cez ktoré lúč slnka prenikne len nakrátko. „Sloboda v osamelosti šťastím človeka nenaplní,“ počuť z každej strany knihy, ktorá je hlasom slabších a trpiacich. Neplatia tu žiadne múdre vety typu: „Vstaň a choď, zabudni, prekonaj sa, odpusti, neotáčaj sa.“ Pretože naše korene žijú v nás, sme nimi vrastení do zeme, sme nimi a sú nami.