Rozprávky o svete fantastickom, priveľkom, zázračnom, nespravodlivom aj nezmyselnom.Tak ako by ich napísali deti.

Rozprávky po telefóne nestratili za viac než štyridsať rokov nič zo svojho účinku na predstavivosť detí i dospelých. Rozprávky totiž nemusia byť dlhé ani poučné. Tieto sú, naopak, krátke. Prekvapivé. Zábavné. Zvláštne. Akoby vymodelované z detských myšlienok a podľa detských pravidiel. Sú o múdrych deťoch a smiešnych dospelých. Niekedy trochu preháňajú, len čo je pravda, no ale čo ak niekedy niekde predsa len existoval zmrzlinový palác a čo ak sa dá výťahom doletieť až na Venušu...

Jedna z najúspešnejších kníh majstra rozprávkara Gianni Rodariho vychádza v pôvodnom preklade Blahoslava Hečka a s ilustráciami Vladimíra Fuku, ktoré sú ešte farebnejšie a živšie ako pred päťdesiatimi rokmi, kedy kniha pôvodne vyšla v Československu.

Aha, napríklad takto:

Na pláži v Ostii

Niekoľko kilometrov od Ríma je pláž v Ostii a Rimania sa ta v lete hrnú v tisícoch. Na pláži potom niet miesta, kde by bolo možné vykopať lopatkou jamku. A kto príde posledný, nevie, kde postaviť slnečník.

Raz prišiel na pláž do Ostie čudácky, ale veľmi vynachádzavý pán. Prišiel posledný so slnečníkom pod pazuchou a nenašiel miesto, kde by si ho mohol postaviť. Tak si ho roztvoril, vytiahol tyčku a slnečník sa hneď vzniesol do povetria, popreskakoval tisíce iných slnečníkov a zastal celkom na morskom pobreží, dva alebo tri metre nad ostatnými slnečníkmi. Vynachádzavý pán si roztvoril ležadlo a aj to priplávalo vzduchom pod slnečník. Pán si potom naň ľahol do tône slnečníka, vytiahol knihu a začal čítať, vdychujúc svieži morský vzduch, čo štípal soľou a jódom.