Stará epileptická Európa sa opäť raz vyhrabáva z trosiek, ale euroázijský obor to nerozdýchal. Moskovsko, Primoskovsko, Zamoskvoriečie... veľká Rus sa rozdrobila ako chlieb. V Moskovsku vládne cár, v Zamoskvoriečí chudoba, v Uralskej republike sa stále bojuje, vyznávači Boha Josipa majú svoj umelý pietny štátik s názvom SSSR (Stalinská socialistická republika). A všade zúri osvietený stredovek.

Ak si ho chcete predstaviť, pomôže vám svojim opisom jedna z nespočetných postáv:

„Pozrite sa na náš euroázijský svetadiel: po krachu ideologických, geopolitických a technologických utópií sa konečne pohrúžil do požehnaného osvieteného stredoveku. Svet nadobudol ľudský rozmer. Národy sa stali samy sebou. Človek prestal byť sumou technológií. Masová výroba dohasína. Neexistujú dva rovnaké klince, ktoré vbíjame do hláv ľudstva. Ľudia opäť nadobudli cit pre veci, začali jesť zdravú stravu, presadli na kone. Génové inžinierstvo pomáha človeku pocítiť svoj skutočný rozmer. Človeku sa vrátila viera v transcendentno. Zmysel pre čas. Už sa viac nikam neponáhľame. No predovšetkým – chápeme, že na zemi nemôže byť technologický raj. Ani raj ako taký. Zem nám je daná ako ostrov prekonávania. A každý si volí, čo prekoná a ako. Sám!“

No ďalšia postava nám interpretuje túto dobu takto: „Bolo svinstvo s nádejou, teraz je beznádejné svinstvo.“

Problémy ľudstva proste pokračujú. Našťastie je tu telúr, ktorým svet zásobuje bájne Telúrsko. Ibaže telúrový klinec, ktorý odborne zatĺkajú do mozgu majstri tesári, je drahý špás a aj preto je ešte stále ťažké predstaviť si svet bez alkoholu. Okrem toho táto novodobá droga s výraznými transcendentnými účinkami je vyhradená dospelým a je potenciálne letálna. Treba riskovať. Tak ako pri čítaní tejto knihy.

50 kapitol a ich čítanie je totiž ako jazda s telúrovým klincom v hlave. Bláznivá, veľkolepá, s reminiscenciami na našu súčasnosť aj dávnu minulosť a fabuláciami, ktoré nezasväteným do žánru (a neznalcami Sorokina) môžu pripadať krajne pitoreskné.

V dobe telúrovej totiž existujú okrem ľudí aj ozruti, liliputáni, zoomorfi, nechýbajú ani starí známi opričnici a po cestách sa svorne s veľkoňmi premávajú samochody, ktoré jazdia na zemiaky; na väčšie vzdialenosti môžete použiť sedemmíľové čižmy poháňané plynom. Eklektický štýl sa prejavuje tiež v zbrojení – novodobý templár nosí pri sebe samopal s krátkou hlavňou, pištoľu, krátky meč, tri granáty a tekutú sekeru. Maximálnu eklektickosť predstavujú pravoslávni komunisti..

Aj keď sa „príbeh“ odohráva v Euroázii, nosné je predovšetkým Rusko, resp. to, čo z neho zostalo. A tak i charaktery postáv zodpovedajú „ruskému človeku“. Je to výhodné, veď ako hovorí autor v jednej zo svojich esejí: „V Rusku sú všetci od taxikárov cez funkcionárov a politikov až po intelektuálov literárne postavy. U nás sa nerozlišuje medzi literatúrou a životom.“

V zhode s osvieteným stredovekom sa tu však stretávame skôr s typmi mužíkov, bojarov, súdruhov, či aziatských nespútancov. No a nechýbajú ani ruskí intelektuáli. A tí, ako ich šíra tklivá duša káže, riešia svoj večný problém s ruskosťou. Niektoré filozofujúce rozhovory vyznievajú priam tak ako tie v salónoch ruských klasikov, čím sa nenápadne, ale zreteľne dostávajú na úroveň paródie. Aj odkazy na iné literárne diela a históriu akoby boli vyslovené často s úškrnom, len aby opäť raz neprevládla russkaja chandra. Jazyk je plný archaizmov, írečitých slov, zrejme aby potvrdzoval osvietený stredovek, no aj všelijakých výrazov z cudzích jazykov – prekladateľ sa s ním musel riadne pohrať a nezabudol ani na vysvetlivky na konci. Ešteže nemusel prekladať z autorom spomínaného eura: zmesi španielčiny, francúzštiny a bavorčiny.

Text je ako správne postmoderné dielo mierne percepčne náročný. Predovšetkým kvôli tomu, že sa neustále striedajú rozprávači, respektíve v každej kapitolke sa ocitáme uprostred novej situácie, v úplne inom prostredí, medzi novými postavami, ktorých je často naraz neúrekom. Sú to však napospol len úryvky z doby telúrovej, kde defilujú výjavy rôzneho charakteru: z ciest, z domácností, zo štátnických starostí a radostí, osláv, porád, sexuálnych aktov... a celé to autor osviežil rôznymi manifestmi, litániami či intelektuálskymi rúhaniami. Účinne to bráni nude a udržiava zvedavosť, ktorá by mohla ochabnúť pre nedostatok samotného deja. Na konci by ste mali mať aspoň hrubú predstavu o svete, ktorý Sorokin stvoril a aj o dôvode, pre ktorý ho stvoril. Kto vydrží jazdu do konca, dozvie sa, aká Svätá trojica vlastne zničila milovanú a nešťastnú Rus. Prezradím len, že všetci traja boli plešivci.

Elena Eleková