Spomínate si na Pocit konca, predchádzajúcu Barnesovu knihu, ktorá vyšla v Artfore? Útla knižočka o tom, aké je to pozrieť sa späť do vlastnej minulosti a uvedomiť si, že čím menej svedkov nášho života je okolo nás, tým menej si budeme istí, kto vlastne sme a kým sme boli kedysi. O pohľade do duše starého človeka, ktorý cíti blížiaci sa koniec. Už v nej ukázal, že sa na tieto pocity, pri ktorých sa tak ľahko dá skĺznuť do patetických klišé, dokáže pozrieť priamo, neúprosne, pravdivo, smutne, realisticky a predovšetkým nádherne melancholicky. V Rovinách života to ukázal znovu, i keď z inej perspektívy.

A to z perspektívy človeka, ktorý stratil blízku osobu. Čo by sa mohlo na prvý pohľad zdať značne prekvapujúce: prvá časť knihy je totiž pohľad na históriu balónového lietania, druhá opisuje fiktívny vzťah medzi skutočnou historickou postavou a slávnou Sarah Bernhardtovou a až tá tretia je esejou o strate, smútku a prázdnote. Zvláštna kombinácia, žiadny presne určiteľný žáner, ale funguje to. Ako píše sám Barnes v úvode, "spojíte dve veci, ktoré dovtedy nik nespojil. A svet sa zmení."

Spojíte dve veci, ktoré dovtedy nik nespojil. A svet sa zmení. Ľudia si to v tej chvíli nemusia všimnúť, ale to nič. Svet sa zmenil aj tak. Také boli prvé lety balónom, v ktorých vzduchoplavci "hrešili výškou". Nadšený anglický amatér, slávna herečka, a predovšetkým Félix Tournachon, známejší ako Nadar. Práve on spojil dve veci, ktoré pred ním ešte nikto nespojil, dva zo symbolov modernosti: fotografiu a lietanie balónom, čím podnietil vznik fotografie z vtáčej perspektívy. "Vzduchoplavectvo a fotografia boli vedecké vymoženosti s praktickými občianskymi dôsledkami. A predsa v prvých rokoch obklopovala každú z nich aura tajomstva a mágie."

Prví letci balónom boli objaviteľmi nového priestoru a ich dobrodružstvá sa ihneď zaznamenávali do análov. Let balónom spájal mesto s vidiekom, Anglicko s Francúzskom, Francúzsko s Nemeckom. Vedeli, že je to nebezpečné, ale to novej slobode neuberalo na vzrušení. "Vzduchoplavec mohol navštíviť Boží priestor – bez použitia kúziel – a skolonizovať ho. A pritom objavil pokoj, ktorý sa nevymykal rozumu. Výška bola morálna, výška bola duchovná." Hrešili výškou, pretože vstupovali do dovtedy nedostupného priestoru.

Spojíte dokopy dve veci, ktoré ešte nik nespojil, a niekedy to funguje, niekedy nie. Spojíte dokopy dvoch ľudí, ktorých ešte nik nespojil, a svet sa niekedy zmení, niekedy nie. Teraz sme "na rovine", vo vzťahu dvoch ľudí, síce fiktívnom, ale realisticky vykreslenom. Príbeh vzplanutia medzi Sarah Bernhardtovou a Fredom Burnabym nám ukazuje, že napriek tomu (alebo práve preto), že žijeme na rovine, v rutine každodennosti, na krátku chvíľu alebo na celý život môžeme vzplanúť a povzniesť sa. Niekedy nás povznášajú naše ambície, niekedy láska. Niekedy to funguje, niekedy nie. "Všetky ľúbostné príbehy sú príbehmi žiaľu. Ak nie hneď spočiatku, tak neskôr. Ak nie pre jedného, tak pre toho druhého. A niekedy pre oboch. Tak prečo máme ustavične ambíciu milovať? Pretože láska je bod, kde sa stretáva pravda s mágiou. Pravda ako vo fotografii, mágia ako v lietaní balónom." A nielen preto. Keď milujeme, akoby sme sa počuli žiť. Preto.

"Spojíte dokopy dvoch ľudí, ktorých ešte nik nespojil. Niekedy je to ako prvý pokus pripútať vodíkový balón k ohňovému balónu: chcete sa radšej zrútiť a horieť, alebo horieť a zrútiť sa? Ale niekedy to funguje, vytvorí sa niečo nové a svet sa zmení. Potom v istej chvíli, skôr či neskôr, z takého alebo onakého dôvodu, jeden z nich odbudne. A to, čo odbudlo, je väčšie ako súčet toho, čo bolo. Matematicky to azda nie je možné, ale citovo to možné je." Tak začína posledná časť, "strata hĺbky". Tá najkrajšia a zároveň najsmutnejšia. Esej o smútku, aká sa ešte nikomu nepodarila napísať. Barnes sa v nej snaží opísať svoje pocity po strate manželky, s ktorou prežil tridsať rokov, a dokázal to majstrovsky. Bez toho, aby narušil jej (ich) súkromie, čo vôbec nie je tak ľahké, ako by sa mohlo zdať. Pozrel sa na novovzniknutú prázdnotu vo svojom živote priamo a bez uhýbania, a napísal o tom. O tom, ako keď zomierala v nemocnici na rakovinu a on sa vracal domov autobusom, on vyčítavo hľadel „na ľudí v autobusoch, ktorí sa jednoducho na konci dňa vracali domov. Ako si tam môžu tak záhaľčivo, nevedome sedieť a vystavovať na obdiv svoje ľahostajné profily, keď sa svet práve chystá zmeniť?“ O tom, ako sa žiaľ za blízkou osobou sa stáva čímsi nepredstaviteľným: nielen jeho dĺžka a hĺbka, ale aj jeho tón a štruktúra, jeho klamy a falošné úsvity, jeho sklon k recidívam. O tom, že tento druh žiaľu je zároveň banálny aj jedinečný.

Tá posledná časť je najsilnejšou z celej knihy, predošlé dve akoby boli len úvodom a ľahkými frivolnými metaforami, ktoré pripravovali cestu pre osobnú spoveď človeka, ktorý ostal sám a zmieta ním hnev na svet, na ostatných, na seba, na ľahostajnosť života. Prepadajú ho myšlienky na samovraždu, snaží sa prečkať noc a prečkať potom aj deň, otázka prečo sa nezabiť a potom ako bez nej žiť. Nevyhýba sa ničomu, ani sebaľútosti, ani skrývaniu sa pred svetom, prázdnej súťaživosti v trúchlení a domáhaniu sa súcitu.

A nakoniec a predovšetkým, snahe vyrovnať sa zo stratou. "Spočiatku robíte ďalej to, čo ste robievali s ňou, či už z návyku, lásky, alebo z túžby po systéme. Čoskoro si uvedomíte, v akej pasci ste sa ocitli: lapený medzi opakovaním toho, čo ste robili s ňou, ale bez nej, a teda s vedomím, že vám chýba; alebo podnikaním nových vecí, vecí, ktoré ste s ňou nikdy nerobili, a teda s vedomím, že vám chýba ináč. Ostro pociťujete stratu spoločného slovníka, obrazov, prekáraní, skratiek, súkromných žartov, pochabostí, hraných výčitiek, milostných poznámok pod čiarou – všetkých tých nejasných narážok, ktorými vaša pamäť prekypuje, ale márne by ste ich vysvetľovali nezasvätenému." Či hrešíte výškou, alebo konáte na rovinu, vždy príde strata hĺbky. Keď sa snažíme vzniesť, môžeme sa aj zrútiť. Doslova či metaforicky, o tom píše Barnes v Rovinách života. Ono vám to môže zniesť pateticky a nafúknuto, ale on o tom dokáže písať bez toho, aby sa do textu dostala prázdnota slov bez obsahu. Spojil rôzne témy, ktoré dovtedy ešte nik nespojil a vytvoril tak zvláštny literárny triptych ideálny na zasnežené noci.